Photo by Magnet.me on unsplash.com
Ležím v posteli a lenivo pretáčam stránky knihy.
Po čase si uvedomím, že sa musím vrátiť o zopár stránok späť, pretože si nepamätám o čom som vlastne čítala.
Začítam sa znova.
Po chvíli dvihnem nervózne hlavu.
Takto to nepôjde, neviem sa sústrediť.
Mala by som sa učiť.
O týždeň ma čaká skúška z geografie.
Ale veď mám ešte dosť času!
Rýchlo zaženiem túto otravnú myšlienku na učenie a rozhodnem sa knihu vymeniť za obľúbený seriál.
Práve vyšli nové časti a tie si predsa nesmiem nechať ujsť!
Zbehnem do kuchyne, rýchlo si uvarím čaj a zo skrinky vezmem balíček čipsov. Pohodlne sa usadím na gauč v obývačke a s nadšením zapnem seriál.
Paráda!
S ubiehajúcimi minútami sa však zo mňa to nadšenie pomaly vytráca a opäť si spomeniem na skriptá na stole.
Zo zvyšku seriálu nemám vôbec nič.
Otrávene vypnem telku. Tak fajn.
Pozriem sa do mobilu na čas.
Pol jednej popoludní. Okej. Začnem sa učiť o jednej.
S dobrým pocitom, že som sa konečne odhodlala a mám ešte polhodinku čas, sa vrátim do kuchyne a rozhodnem sa rýchlo si niečo navariť.
S prázdnym žalúdkom sa predsa nedá učiť.
Kým sa rozhodnem na čo mám chuť, ubehne zopár minút a ja viem takmer s istotou povedať, že to do jednej nestihnem. Nevadí.
Veď sa nič nestane, keď učenie odložím o hodinku, no nie?
Tesne pred druhou hodinou popoludní si s plným bruchom a dobrým pocitom sadám za stôl v mojej izbe a s odhodlaním otváram ťažké skriptá.
Tak fajn, idem na to! Začítam sa do poznámok, keď tu zrazu…cink-cink!
Všimnem si ako sa mi na mobile rozsvietil displej. Niekto mi píše!
Okej, veď len odpíšem a budem pokračovať v učení… Začítam sa znova. Cink-cink! Opäť beriem mobil do rúk a zapojím sa do rozbehnutej konverzácie s kamoškami.
Aj tak bolo načase urobiť si prestávku.
Keď sa znova pozriem na hodiny, ukazujú už šesť hodín večer. Prepadnú ma výčitky. Mala by si sa učiť a nie strácať takto čas! Aj tak je už neskoro, ospravedlňujem sa sama pred sebou. Dnes to už nechám tak a rozhodnem sa učenie odložiť na zajtra. Zajtra začnem odznova. Naozaj!
Je ti tento krátky príbeh povedomý? Koľkí z nás by sme sa v ňom našli? Som si viac ako istá, že väčšina z nás sme už boli v podobnom príbehu tou hlavnou postavou. Ale prečo sa to deje? O čo vlastne ide a ako s tým bojovať?
Ako ste už iste uhádli, hlavným „záporákom“ nášho príbehu nebolo ani tak dievča, ktoré usilovne odkladalo učenie, ale PROKRASTINÁCIA.
A čo to vlastne tá prokrastinácia je? Je to lenivosť? Je to nezodpovednosť?
Podľa niektorých odborníkov je prokrastinácia nadmerným nesúladom medzi pôvodným zámerom a výsledným konaním, pričom zdôrazňujú najmä časové hľadisko – čas medzi počiatočným odhodlaním sa a konečným splnením úlohy je neprimeraný a presahuje množstvo času potrebného na jej úspešné splnenie (Steel, Brothen, Wambach, 2001). V praxi to teda znamená, že človek sa odhodlá začať plniť svoju povinnosť, ale reálne na nej začne pracovať oveľa neskôr než by mal.
Prokrastináciu by sme mohli jednoducho definovať ako pravidelné odkladanie či odsúvanie úloh a povinností na neskôr.
Znie vám to ako definícia lenivosti? Poďme sa na rozdiel medzi týmito dvoma pojmami pozrieť bližšie.
Keď sme leniví, obvykle sa nám nič nechce. Nechce sa nám variť, upratovať, čítať si, nechce sa nám ísť von a už vôbec nie pracovať, prípadne učiť sa.
Keď však prokrastinujeme, budeme robiť hocičo iné, len nie to, čo by sme mali. Namiesto učenia sa na skúšky budeme radšej upratovať izbu, prípravu podkladov do práce radšej nahradíme varením.
Rovnaký pohľad na túto problematiku má aj Gabrhelík a kol. (2006), ktorý uvádza, že prokrastinujúci ľudia sú veľmi aktívni, avšak radšej sa venujú činnostiam, ktoré s danou úlohou nesúvisia.
Ak sa to deje často a ovplyvňuje to naše výsledky v škole, práci, prípadne aj vzťahy doma (keďže nás musí niekto neustále naháňať a pripomínať nám naše povinnosti, ktoré úspešne ignorujeme) môžeme hovoriť o chorobnom odkladaní povinností a teda o prokrastinácii. Aké následky a problémy môže takéto odsúvanie úloh na neskôr mať?
V prvom rade by sme mohli spomenúť, že všetky odložené povinnosti si na nás počkajú. Skôr či neskôr sa im budeme musieť začať venovať a čím viac nás toho čaká, tým menej sa nám do toho chce. Je to trochu ako začarovaný kruh.
Odložením svojej povinnosti získame trochu času, ktorý môžeme využiť napríklad na upratovanie, prípadne pozeranie telky. Ale akosi sa nebudeme môcť zbaviť tej otravnej myšlienky na to, že niečo nás predsa len čaká, niečo čo musíme urobiť a či si to priznáme alebo nie, nikto to za nás nespraví. Odložená povinnosť sa nám bude stále potichu pripomínať a to hlavne vtedy, keď by sme to chceli najmenej – ideálne počas relaxu pred telkou, alebo – horšie – keď sa budeme von zabávať s priateľmi.
A čo my? Budeme sa snažiť túto myšlienku zahnať, ale čím viac sa o to budeme pokúšať, tým viac budeme nervózni a v strese. V strese z nesplnených úloh, v strese z časového limitu, ktorý na ich splnenie máme a koniec koncov v strese z toho, aké následky to celé bude mať v škole, prípadne v práci…
AKO SA Z TAKÉHOTO KOLOTOČA DOSTAŤ VON?
Myslím si že najdôležitejší nástroj, ktorý máme, je čas.
Čas sa nám možno momentálne zdá ako najväčší nepriateľ, pretože nás tlačí do splnenia povinností a keby sme ho mali viac, mohli by sme…
Áno, ale čo tak spraviť si z neho spolubojovníka proti prokrastinácii? Ako? Najdôležitejšie je vedieť s časom pracovať a správne si ho zorganizovať. Nebojme sa napísať si na papier časový harmonogram a vyhradiť si pevne stanovený čas na toľko odkladané učenie na skúšku.
ČASOVÝ HARMONOGRAM
Pevne stanovený rozvrh je v tomto prípade dôležitý preto, aby sme si nastavili určitú pravidelnosť a vybudovali návyk. Ak budeme mať na učenie vyhradené napríklad dve hodiny denne, presne od druhej do štvrtej popoludní, budeme si vedieť naplánovať aj ostatné činnosti, ktoré by nás mohli od učenia zdržiavať.
PRESTÁVKY
Ak sme sa už teda odhodlali a vytvorili si časový rozvrh, nezabudnime si doň zaradiť aj prestávky. A teraz nemám na mysli niekoľkohodinové, prípadne niekoľkodňové – to by sme sa z kolotoča prokrastinácie veľmi nedostali J .
Podobne ako sú v škole medzi jednotlivými 45 minútovými hodinami 10 až 15 minútové prestávky, tak aj doma by sme si mali vedieť od učenia trochu oddýchnuť, zregenerovať mozog a zlepšiť si sústredenie. Kedy je však ten správny čas na pauzu? To záleží od viacerých faktorov, ale poďme si to stručne zhrnúť. Ak doma máme malého žiačika, mali by sme si odsledovať, po akom čase začne strácať pozornosť.
Vo všeobecnosti sa však u detí odporúča robiť polhodinovú prestávku vždy po uplynutí 30 minút učenia (Hýroššová, 2017).
U starších žiakov a dospelých sa ako najefektívnejšie javí učiť sa v 20 minútových blokoch s 10 minútovou prestávkou (Kelly, Whatson, 2013).
FYZICKÁ AKTIVITA
Počas prestávky by sme samozrejme nemali pozerať do počítača, prípadne hrať sa na mobile. Ideálne je dopriať si nenáročnú fyzickú aktivitu, napríklad krátku prechádzku alebo jednoduché cvičenie. Každý z nás je však iný, niektorí sa vieme sústrediť dlhšie, niektorí potrebujeme prestávky častejšie. Nebojme sa preto odsledovať sa a dopriať si prestávku ešte predtým, ako sa prestaneme úplne sústrediť.
MINIMALIZOVAŤ ROZPTÝLENIE
Rovnako dôležité je minimalizovať rozptýlenie. Ak sa na učenie nevieme sústrediť vo svojej izbe, pretože tam máme napríklad rozčítanú knihu, prípadne zapnutý počítač z rozohranou hrou, bude pre nás najlepšie zmeniť prostredie. Ak je to možné, vyberme si izbu, ktorá nám neponúka toľko rozptýlenia a kde nás počas učenia nebude nikto a nič rušiť. Môže to byť napríklad obývačka, pracovňa, kuchyňa.
Ak takúto možnosť nemáme, pokúsme sa rozptýlenie eliminovať na minimum napríklad tak, že vypneme počítač, rozčítanú knihu odnesieme z izby preč, vypneme si na telefóne zvonenie, prípadne ho odložíme z dosahu. Eliminácia rozptýlenia nám pomôže lepšie sa sústrediť, čím sa naša pozornosť naplno upriami na učenie a my si tak rýchlejšie zapamätáme všetko podstatné.
MOTIVÁCIA
Nemenej dôležitá je motivácia. Ak nás nedokáže motivovať samotný dobrý pocit zo splnenej povinnosti, nebojme sa odmeniť sa napríklad pozretím novej časti obľúbeného seriálu alebo kockou čokolády 🙂
Autorka: Tani
BIBLIOGRAFIA:
STEEL,P., BROTHEN, T., WAMBACH, C., 2001. Procrastination and personality, performance and mood. In: Personality and Individual Differences. roč. 30 č.1, str. 95-106. ISSN 0191-8869
GABRHELÍK, R. a kol., 2006. Prokrastinace: Validizace sebeposuzovací škály na populaci studentu vysokých škol. In: Československá psychologie. Roč 50, č. 2, str. 361-371. ISSN 0009-062X
HÝROŠŠOVÁ, J., 2017. Detský mozog potrebuje oddych [online]. [cit. 2021-12-17]. Dostupné z: https://mamaaja.sk/clanky/dieta/detsky-mozog-potrebuje-oddych
KELLY, P., WHATSON, T., 2013. Making long-term memories in minutes: a spaced learning pattern from memory research in education [online]. [cit. 2021-12-17]. Dostupné z: https://www.frontiersin.org/articles/10.3389/fnhum.2013.00589/full.
