Photo by Markus Spiske on unsplash.co
Na jednej strane, od detských klinických a školských psychológov môžeme počuť o nevyhnutnosti a dôležitosti podnetného prostredia pre zdravý vývoj detí. Je nevyhnutné, aby sme s nimi od začiatku komunikovali dostatočne otvorene, aby mali k dispozícii dostatočné množstvo hračiek, obrázkových kníh a tvorivých pomôcok a aby boli obklopení primeraným množstvom sociálneho prostredia, ktoré napomáha k ich hladkému začleneniu do spoločnosti.
Na strane druhej psychológovia tiež zdôrazňujú potrebu neprestimulovať prostredie detí. Nepreplniť detské izby hračkami, netlačiť deti do sociálneho kontaktu, ak nechcú a nechať veľakrát na deťoch, ako sa budú a s čím hrať.
Pamätám si, ako nám hovorili naše nadriadené v mojej prvej práci vychovávateľky, aby sme deťom neustále vytvárali program poobede, aby sme neboli v podstate vychovávateľky, ale tzv. animátorky voľného času. Aby deti nevymýšlali „hlúposti“ a vlastný program, aby sa im náhodou niečo nestalo, ale aby sme ich natoľko zamestnali, že nemali priestor v podstate čas na svoje vlastné myšlienky a nápady. Už vtedy som vedela, že je to úplná hlúposť. A práveže deti potrebujú VOĽNÚ HRU, pri ktorej sa ponárajú do svojho FLOW – prúdu myšlienok, fantázií, kreativity, zodpovednosti a rozhodovania.
VOĽNÁ HRA
Čo je voľná hra? Voľná hra je hlavnou činnosťou detstva, ktorá naše deti pripravuje na život. Pomáha im spoznávať sa, spracovávať pocity a skúsenosti a získať zručnosti a schopnosti potrebné pre život v dospelosti. Mitašíková (2011) uvádza dôležitosť voľnej hry a hrového cvičenia, ktoré sú veľmi vhodnými formami podpory vývinu dieťaťa v kognitívnej aj sociálnej oblasti. Voľná (slobodná) hra je základnou prirodzenou psychologickou potrebou dieťaťa. Dieťa pri voľnej hre môže slobodne zvoliť kde sa bude hrať, čo sa bude hrať, akou formou sa bude hrať, s akými hračkami sa bude hrať, atď. Podstatou voľnej hry je nezasahovanie doň, alebo len minimálne (príprava a úprava vonkajšieho prostredia), rodič nechá dieťa v hre dominovať. Práve takáto voľná hra rozvíja dieťa najviac. Prečo? Pretože rozvíja svoju pravú ale aj ľavú hemisféru naraz. Viac o Pravohemisferálnej hre sa dozviete tu. Voľná hra rozvíja v deťoch predstavivosť, fantáziu, radosť, sústredenosť, komunikáciu, logické myslenie, schopnosť rozhodovať sa, schopnosť meniť veci a pocítiť vlastnú zodpovednosť za svoje nové rozhodnutia a mnoho ďalších shcopností. Nechajme preto, deti sa predovšetkým hrať minimálne do 5.roku života. Na naučenie sa násobilky, čítania a počítania budú mať ešte dosť času 
SANDPLAY
Sandplay a jeho využitie v terapii, aké má prínosy? V skutočnosti ide o druh arteterapie. Na prácu s týmto materiálom nie sú potrebné žiadne špeciálne zručnosti ani schopnosti, pri tvorbe kompozícií pomáhajú hotové modely ľudí a zvierat, prírodné materiály. Hlavnou úlohou detskej pieskovej terapie je na jednej strane pomôcť psychológom objaviť a pomôcť vyriešiť problémy, ktoré sa možno ukrývajú hlboko v duši dieťaťa, a na druhej strane je nápomocná aj emocionálnemu rozvoju detí..
Sandplay Therapy (SPT) je psychoterapeutická metóda využívaná na celom svete. Neverbálny prístup SPT je použiteľný najmä pri práci s deťmi, ale aj pri práci s dospelými s traumami. SPT založila Dora M. Kalff (1989), ktorá tvrdí, že použitie hry s pieskom je jednou z metód, ktoré umožňujú klientovi vyjadriť nevedomý materiál. SPT kladie dôraz na spontánne a dynamické kvality samotného tvorivého zážitku. Ponúka priestor na neverbálne a symbolické vyjadrenie vnútorného sveta klienta v procese hry. Roesler (2019) zistil sa, že SPT má klinickú užitočnosť pre celý rad klinických populácií vrátane emocionálnych a behaviorálnych problémov, ADHD, úzkosti, depresie, návykového správania a posttraumatického stresu u detí a dospievajúcich, ako aj úzkosti, depresie a posttraumatického stresu u dospelých.
Prečo práve piesok? Dokonca aj obyčajné sypanie piesku môže upokojiť nepokojné dieťa a pomôcť uzavretému dieťaťu uvoľniť sa a otvoriť sa komunikácii. Tekutosť piesku je často prirovnávaná k nezvratnému plynutiu času a deti veľmi radi hrajú v pieskovisku. Tieto hry sú charakteristické nielen v ambulancii psychiatra/psychológa, ale aj na bežnom ihrisku. Pre tento typ aktivity neexistuje takmer žiadne vekové obmedzenie. Piesok obohatí hmatové a vizuálne schopnosti, čo je samo o sebe dôležité v ranom vývoji dieťaťa. Počas hry s pieskom si účastníci voľne vymieňajú nápady, zdieľajú svoje pocity a postupne medzi sebou nadviažu dôverný vzťah. Sandplay sa môže využívať aj na rozvoj komunikačných schopností sú účinné skupinové terapie (Grabenko, 1998).
METÓDA MÁRIE MONTESSORI
Maria Montessori vyvinula vzdelávací program v prvej polovici 20. storočia. V súčasnosti je Montessori metóda (MM) považovaná za jednu z hlavných alternatív konvenčného predškolského vzdelávania. Montessori metóda je spôsob vzdelávania, kde nechávame dieťa samo sa rozvíjať prostredníctvom samostatného učenia. Jedným z jeho najdôležitejších pilierov je rešpektovanie dieťaťa. Dôležité je správať sa k dieťaťu ako k plnohodnotnému človeku a nechajme ho, aby rozvíjalo svoje schopnosti samostatne, a tak ho povzbudzujeme k samostatnosti (Gardner, 1966).
Určite Vám hovorí niečo termín „terapia hrou“, pôvodne označovaná ako nedirektívna terapia hrou, ktorú predstavila študentka Rogersa Virginia Axline (1947). Terapia hrou zameraná na dieťa zachováva základný predpoklad, že terapia hrou môže byť najúčinnejšia, keď terapeut neriadi, ale umožňuje dieťaťu zodpovednosť za smerovanie terapie pomocou rôznych hier. Ako už aj názov napovedá, terapia hrou sa zameriava na dieťa a nie na jeho problém. Terapia hrou zameraná na dieťa má dlhú históriu efektívneho využívania na základných školách a možno viac ako ktorýkoľvek iný prístup. Táto forma terapie má skutočne rozvojový charakter, pretože na dieťa nie je vyvíjaný žiadny tlak, aby sa zmenilo. Terapiu hrou zameranú na dieťa môžu školskí psychológovia v materských a základných školách efektívne využívať na pomoc pri zmene a raste rôznych vývinových problémov, s ktorými sa deti stretávajú. Terapia hrou sa odporúča aj deťom s poruchami učenia, pri rozvode rodičov, pri nedostatku sebakontroly, depresia, zneužívanie, sociálne nevhodné správanie, závislosť, regresívne správanie, telesné postihnutia a mnohé iné problémy (Landerth, 1993).
Je veľmi dôležité, aby sme nechali naše deti hrať sa a spoznávať svet vlastným spôsobom. Nevadí, keď sa zašpiní pri hraní v piesku, dôležité je, že mu to prinesie veľa pozitívnych skúseností do života spoznávania a aj svoje zručnosti pritom rozvíja. Buď už vychovávame naše deťmi podľa Montessori alebo tak, ako nás vychovávali naši rodičia, dôležité je, aby dieťa cítilo, že nie je obmedzované a má pred sebou jedno veľké dobrodružstvo spoznávania prostredia v ktorom žije a my mu v tom budeme napomáhať.
Autorky: Simona Gécziová a Lucia Balážová
Použité zdroje
Gardner, R. W. (1966). A psychologist look at Montessori. Elementary School Journal, 67, 72-83.
Grabenko, T. M. , Zinkevič – Evstigneeva T. D. (1998). Zázraky v piesku – Terapia hrou s pieskom, Petrohrad: ISP IP
Mitašíková, P. (2011). Voľná hra a hrové cvičenia pri podpore vývinu dieťaťa. Revue liečebnej pedagogiky, 8, 14-19.
Kalff, D. M. (1989). The sandplay. A contribution from C. G. Jung’s Point of view on child therapy. Journal of Sandplay Therapy, 16(2), 49-72.
Landreth, G. L. (1993). Child-centeres play therapy. Special Issue on Counseling and Children’s play, 28(1), 17-29.
Roesler, Ch. (2019). Sandplay therapy: An overview of theroy, applications and evidence base. The Arts in Psychotherapy, 64, 84-94.
