Photo by Sage Friedman on unsplash.com
Väčšina ľudí si myslí, že konflikty celkom obstojne zvláda, až do momentu, keď im reálne čelí. Musíme si uvedomiť, a to chce naozaj poriadne otvorenú myseľ, že nech začne hádku hocikto, pokiaľ sa na jej konci cíti niekto ako víťaz, tak všetci prehrali. Pocit výhry je efemérny a obe strany stoja na mieste a stagnujú. Ostáva po ňom len nevyužitý priestor k zmene. A tá predstavuje základ. Konflikt ako taký slúži ako prostriedok k zmene. Je to okamih zaplavenia emóciami, ktoré po odznení prinášajú jasný náhľad na situáciu. Ako keď po búrke výjde slnko a obloha je dokonale jasná. My ľudia sa však po hádke zvykneme dívať len na zem, cítime sa zranení, opovrhnutí, nepochopení. Nesieme si batôžtek emócií, ktorým často nerozumieme.
V prvom rade si musíme uvedomiť, že interpersonálny konflikt (t.j. konflikt medzi dvoma a viacerými osobami) môžeme rozlišovať z hľadiska jeho trvania na krátkodobý a dlhodobý, a z hľadiska citovej zaangažovanosti na konflikt s blízkou a cudzou osobou. Vo všetkých prípadoch sa prístup k riešeniu mení, ale v zásade každý z nich môže byť priestorom pre náš vlastný osobnostný rast.
V tomto článku sa zameriame na dlhodobý konflikt medzi blízkymi osobami. Dané konflikty vedia ľudí zožierať zvyčajne najviac. Prevládajú v ňom predovšetkým silné emócie, ktoré bránia racionálnemu riešeniu vzniknutej situácie.
Panuje odveká pravda, že tradičné školstvo zanedbáva rozvoj študentov v oblastiach emocionálnej inteligencie. Spoločnosť je priveľmi konzumná a orientovaná na výkon. U študentov absentuje rozvoj zručností pre efektívne riešenie konfliktov, v dôsledku čoho sa opakovane dostávajú do sporov s využitím agresívnych a deštruktívnych riešení (Bednařík, 2001). Absencia zamerania pozornosti na rozvoj vyššie zmieňovaných schopností je prítomná dlhodobo a netýka sa len dnešných dospievajúcich ľudí a detí. Aj mnohým dospelým chýbajú zručnosti pre zvládnutie konfliktu s dieťaťom a obracajú sa na odborníkov s prosbou o pomoc.
Príklad z praxe školskej psychologičky
Nedávnym príkladom z praxe školskej psychologičky bol prípad slobodnej matky žijúcej s dospievajúcim synom v tínedžerskom veku a ich opakovaných hádok. Matka konflikt so šestnásťročným synom prežívala intenzívne – väčšinu stretnutí plakala, vyjadrovala hnev na synovo správanie, sklamanie zo zlyhania v role matky, ale predovšetkým sa zameriavala na hľadanie externých príčin. Bola však zničená z ich rúcajúceho sa vzťahu. Syn s ňou odmietal tráviť čas, venoval sa prevažne príprave do školy na počítači, vyhýbal sa navrhovaným spoločným rozhovorom na témy mimo školy a zatváral si dvere v izbe. Ich dynamika vzťahu bola pre milúju matku neprijateľná a želala si okamžitý návrat jej “predošlého syna”. Snažila sa situáciu pochopiť a vyriešiť. To však ide veľmi ťažko, ak k jej porozumeniu zvolíme nevhodný nástroj – emócie. Samotným emóciám sa musíme naučiť najprv porozumieť, potom ich nechať odznieť a až tak pristúpiť k riešeniu konfliktu.
Počas dlhých rozhovorov porozumela, že to, čo prežíva je strach – strach, že stratila svojho syna. Ak sa priblížila k porozumeniu emóciám, jej pohľad na opakované konflikty, ktoré naberali aj prvky fyzickej konfrontácie v podobe hádzania predmetov, sácania a pár zaúch, a ktoré tiež odštartovali vyhľadanie psychologickej pomoci, nadobudol skutočné porozumenie, čo sa v ich vzťahu deje. Išlo o klasické dopsievanie syna, ktorý si želal súkromie a matku táto predstava natoľko desila, že proti nej bojovala zubami nechtami. Z jej malého syna sa stával muž a jej to pripomínalo obávanú samotu.
Keďže svoj voľný čas vždy venovala dieťaťu, ktoré si aktuálne budovalo základňu nových sociálnych vzťahov a s nimi aj portfólio aktivít, zistila, že ho nemá s kým tráviť. Chýbal jej v živote partner.
Niekoľko mesiacov trvajúci konflikt ju priviedol k porozumeniu synovmu správaniu a tiež k prijatiu, že nastal čas venovať sa sebe a zájsť si po rokoch na rande. Pri kontrolnej konzultácii zmienila, že má vo svojom živote známosť a so synom sa ich vzťah výrazne zlepšil.
Zistila, že toto vekové obdobie si vyžaduje istú mieru súkromia. Spoločné rozhovory sa zúžili na niekoľko hodín do týždňa, čo v porovnaní so skúsenosťami priateliek s ich dospievajúcimi deťmi vníma veľmi pozitívne. Ich vzťah sa modifikoval do inej podoby, ale jeho kvalita pretrváva.
Záver
Príklad z praxe je demonštráciou prípadu sebaporozumenia matky samoživiteľky, ktorá v čase dospievania jediného syna prechádzala výraznou zmenou. V mnohých iných prípadoch vývinových posunov detí rodičia ťažko prijímajú zmeny správania sa svojích potomkov a reagujú na ne agresívne čím paradoxne vytvárajú konflikty sami. Je preto vhodné sa na moment zastaviť a zahĺbiť sa do seba. Nájdenie odpovedí môže byť bolestivejšie ako samotná konfrontácia, ale neporovnateľne konštruktívnejšie.
Autorka: Efeméra
Zdroj: Bednařík, A. (2001). Riešenie konfliktov. Bratislava: Centrum prevencie a riešenia konfliktov.
