Photo by Josh Boot on unsplash.com
Pri rozpamätávaní sa na šťastné chvíle, radostné momenty sa veľa z nás uchýli práve k detským spomienkam, ktoré nás uvítajú hrejivým bezpečím. Vidíme starých rodičov usmievajúcich sa so šálkou čaju, mamu a otca na piknikovej deke, niektorí z nás sa možno vracajú do hier, školského prostredia a spomínajú na to, ako boli tieto chvíle až nadpozemsky bezstarostné.
Ja, osobne, najradšej navštevujem v mojej mysli adventné obdobie od vianočnej večere až po Nový rok.
Tmavé triedy, so žltými neónkami mi neprinášajú stres a úzkosť, ale naopak, neopísateľne ma upokojujú. Učiteľky, ktoré si dávali námahu s výzdobou tried, pripravovaním besiedok, vianočných programov so zámerom obohatiť svojich žiakov nie len o príjemnosť zážitku ale i o náučný obsah.
Vŕzganie snehu pod topánkami. Jasne sa mi v mysli vynára, ako som na starých sánkach nespočetne veľakrát vyšla na kopec a bez štipky únavy sa šmýkala dole a dole, až kým sa mesto neoblieklo do tmy.
Túžobne som prosíkala moju starkú aby sme ešte ostali. Ešte chvíľočku. A ona samozrejme vždy povolila.
BEZSTAROSTNOSŤ SA ZMENILA NA CHAOS
Postupom času sa však bezstarostnosť premenila na chaos, triedy vo mne vzbudzujú nepokoj, na sneh si popod nos mrmlem, lebo sa z neho stala jedna šedá mokrá polievka a z frázy, ešte chvíľočku, aby som predĺžila svoju radosť sa stala, ešte chvíľočku a porazí ma.
Uvedomujem si aj skutočnosť, že pre veľa mladých ľudí, študentov je adventné obdobie náročné. Namiesto pokoja pociťujú obavy z blížiacich sa testov, skúšok a iných zaťažujúcich situácií. Nie je ľahké zastaviť sa a nemyslieť, nechať všetko stranou a venovať sa prítomnému.
Veľa štúdií sa zaoberalo otázkou, ako predísť fenoménu vianočná depresia, vianočný stres, vianočná úzkosť. Dokonca sa zaoberali otázkou, či vôbec niečo také existuje. Hillard a Buckam (2015) vo svojom článku na tému vianočná depresia rozoberali šíracie sa názvy článkov, relácie o pribúdajúcich ľuďoch zažívajúcich depresívne nálady a úzkosti počas tohto obdobia, dokonca začínali Vianoce nazývať ako obdobie veľkého rizika pre spoločnosť.
Ich vyjadrenie však bolo jasné. Žiadne štatistiky nepreukazujú zvýšený nárast takýchto prípadov, naopak sa ukazovali znížené prípady hospitalizácie a pokusov o samovraždy. To však podľa môjho názoru nemožno vziať ako fakt, že Vianoce nie sú náročnejším obdobím.
Viem si predstaviť povinnosti rodiča a dôveru ktorú doňho vkladá celá rodina, snažiac sa pre svoje deti uskutočniť najkrajšie momenty aby sa z nich stal záchytný bezpečný bod v budúcnosti.
Z mojej skúsenosti študentky veľmi dobre viem, kam mi myšlienky utekajú, keď zapaľujem prvú sviečku na adventom venci. Pri druhej sú myšlienky ešte viac nesúvislé, pri tretej neviem, či už naozaj prešla ďalšia nedeľa a keď sa so zápalkou približujem k štvrtej, poslednej sviečke, (v lepšej situácii sa mi sviečku podarí zapáliť na prvý krát, no často nejde zapáliť zápalka, zapaľovač zrazu nefunguje) iba si zúfalo sadnem a želám si, aby ešte chvíľočku tento čas trval.
Niekedy mám pocit že o veľa prichádzam, nevenujem dostatočné množstvo času rodine a priateľom, dokonca ani sebe.
Veľmi ma mrzí že k takémuto presvedčeniu sa prikláňa veľa ľudí. Dávame si za vinu nezorganizovanú domácnosť, zhorené medovníky, skúšky odkladané na poslednú chvíľu a sme dokonca schopní obviniť sa aj z toho, že sme kúpili v obchode posledného kapra.
Viete, pomaly prichádzam k úsudku, že my sami si na plecia vykladáme veľa. Nemusíme byť na seba takí tvrdí. Možno stačí dovoliť samému sebe nerobiť nič, uvedomíme si že na dosiahnutie láskyplného pokoja sa nepotrebujeme trestať, nemusíme sa považovať za hodných oddychu len vtedy, ak sa celé dni budeme trápiť a ničiť povinnosťami.
Pokoj a láska prichádza pre každého, kto ju prijme. Bez rozdielu na vierovyznanie, či nám medovníky zhoreli alebo sú také dobré, že sme museli dávať recept trom susedám, či sme kúpili posledného kapra, jedného z mnohých, alebo nám už žiaden nevyšiel. Všetko je v poriadku.
„Stať sa môže čokoľvek a často sa mýlime. To najlepšie, čo môžeme urobiť s budúcnosťou, je pripraviť sa a vychutnať si možnosti toho, čo sa dá urobiť v súčasnosti.“ Todd Kashdan, americký psychológ.
Toto tvrdenie by dokázalo vyriešiť mnoho našich bezvýznamno-významných problémov. Preto je krásne sa cez adventné obdobie sústrediť na vďačnosť toho čo máme, ak je to čo i len prítomný moment.
V dnešných dňoch keď pandémia potrápila ľudí už po tretí rok, je stretávanie sa s blízkymi tým náročnejšie, ale využime tento čas na to, aby sme s tými čo ľúbime strávili nezabudnuteľné momenty plné pokoja a lásky.
Berme ohľad na bezpečie a zdravie iných, ale nezabudnime že k nášmu psychickému zdraviu predsa len potrebujeme socializáciu, blízkosť, dotyk a pocítenie teplo domova, keď si všetci sadáme za prichystaný stôl.
Dovoľme si prijať úsmev od iných a posuňme ho ďalej. Zasvieťme svetielka na stromčeku a nechajme ich spríjemniť večer. Uvedomujme si pominuteľnosť aby v nás vyvolala záujem o tento moment na toľko aby sme si povedali, ešte chvíľočku…
Autorka: Hanka
