Photo by Adrian Swancar from unsplash.com
Môj vzťah k motivácií a sebadisciplíne bol, dá sa povedať, už naozaj rôznorodý.
Na úplnom vrchu pyramídy, na špičke ľadovca som vždy bola perfekcionista. V škole si však našiel svoje miesto druh motivácie, ktorý nebol vždy ideálny. Problém bol totižto takýto: dobré výsledky a úspechy nebolo to, čo ma motivovalo. Naopak, poväčšine to bol strach, výčitky svedomia a obavy, že druhýkrát to také už nemusí byť.
Možno sa pýtate, aký je v tomto problém, veď predsa nejaká motivácia je vždy lepšia, ako žiadna. A to je na jednej strane pravda. Na tej druhej som sa však naučila, že dlhodobá motivácia strachom z neúspechu nie je dobrá. Pýta si od človeka, aby stále cítil strach k tomu, aby niečo urobil. A možno chvíľu má pocit, že je to tak aj v poriadku, pretože niečo robí. No čím ďalej trávite svoj čas činnosťou, ktorá vo vás, hoci vzdialene, vyvoláva strach, nemôže to dopadnúť najlepšie. Možno sa vám časom samotná činnosť znechutí, kvôli strachu a tlaku, ktorý pri nej cítite. Možno po čase strach už nebude motivujúci, možno k nemu časom znecitliviete. A možno jednoducho už nebudete mať chuť existovať celý čas v strachu.
Stručne a krátko: motivovať samého seba strachom sa neoplatí, a to najmä nie dlhodobo.
Možno to znie paradoxne, ale to, čo mi pomáha pri motivácií, je teda, veľmi jednoducho – báť sa menej, mať menej výčitiek svedomia. A to platí o mnohých veciach. V prvom momente vám samozrejme napadne – jasné, nebáť sa robiť nové veci, nebáť sa zlyhania, pretože novými vecami sa učíme, a tak ďalej.
Ale ja mám na mysli aj iné veci. To, aby ma nemotivovali výčitky svedomia k tomu, aby som vstala o dve hodiny skôr ráno, a na niečom pracovala – hoci možno viem, že to nie je najlepší nápad, lebo som išla večer spať neskoro, alebo nemám pocit, že je to dobrý nápad. To, že si dám prestávku, keď mám pocit, že ju potrebujem, aj keď mám pocit, že by som nemala, pretože potrebujem disciplínu, vydržať. To, že keď sa cítim nanič, a nedokážem vstať z postele, nebudem cítiť výčitky za to, ako som sa cítila, a za to, čo som nebola schopná urobiť.
Pretože úprimne si myslím, že by sme všetci radšej k sebe samým mali byť milí, aj keď sa nám nepodarí byť takí, akí chceme, alebo akí by sme mali byť.
Nie som tu, aby som, ako sa hovorí, vodu kázala a víno pila. Viem, že toto všetko je veľmi pekné, no nie vždy možné. Viem, že niektoré dni, keď by som najradšej iba celý deň preležala v posteli, lebo sa cítim mizerne a prázdno, alebo cítim tlak na hrudi – viem, že v tieto dni ma motivujú výčitky a strach, aby som sa postavila, a konečne sa začala učiť na tú písomku, ktorú mám písať, no stále z nej nič neviem. Alebo dokončila SOČku, či čokoľvek iné, čo viem, že musí byť urobené.
To, čo je ale dôležité je, že ma výčitky a strach nemotivujú každý deň ku všetkému, čo robím.
Pretože je v poriadku občas vypadnúť z vlastnej sebadisciplíny a režimu, stratiť motiváciu. To dôležité je však to, čo spravíme potom. Budeme mať výčitky svedomia, strach? Alebo sa vrátime, ku svojej nie celkom perfektnej rutine, ktorá je však v poriadku pre nás?
A niekde medzi tým všetkým sa nám stane, že k činnosti nás už nebude motivovať strach, obavy, či výčitky. Ale radosť – to, že nás to baví, to, že v tom vidíme zmysel.
Najmä o tom je totiž pre mňa sebadisciplína. Nie o tom, že sa viem prinútiť k veciam, ktoré robiť nechcem, ale musím (hoci aj to je dôležité). Rovnako dôležité je však pre mňa cez sebadisciplínu a motiváciu byť k sebe samému stále milý, a dovoliť si cítiť aj niečo iné, ako strach, zlyhanie, obavy. V tom najlepšom prípade radosť a šťastie. Aj za cenu nesplnenej úlohy – pretože pokiaľ mám zdravú sebadisciplínu, viem, že ak to potrebujem, môžem úlohu dokončiť neskôr, v podmienkach, ktoré sú lepšie.
Všetci si totiž zaslúžime, necítiť stále iba strach, obavy a výčitky, ale aj radosť a šťastie.
Autorka: Anka
