Photo by Kelly Sikkema on unsplash.com
Ako deti sa rozvíjame v takzvaných reflektívnych vzťahoch, to znamená, že je dôležité, ako na naše činy reagujú naši rodičia, akú spätnú väzbu dostávame.
Pozornosť, prijatie a láska tvoria pocit, že sme dôležití a milovaní na celý život, bez ktorého by sme boli nešťastní. V tomto prípade je najväčším problémom to, že si rodičovské reakcie, respektíve ich nedostatok, zafixujeme na celý život.
V hlave nám nebude myšlienka, že „ moja mama nevedela prejaviť svoje emócie voči mne“, ale my budeme myslieť len na to, že „chyba ja určite vo mne“. Tento pocit si nevedome budeme premietať do partnera a aj pri najmenšom konflikte nás napadne myšlienka, že „ja nie som pre neho dôležitá“.
Ak nás rodičia za úspechy len chválili, tak máme pocit, že svoju milosť musíme partnerovi dokazovať množstvom práce, usilovnosťou, pretože to od nás očakáva.
Ak sme v detstve mali súťažiť so svojimi súrodencami alebo druhým rodičom o rodičovskú pozornosť, tak súperíme aj v našom vzťahu, aj keď nevedome vybraným „konkurentom“ je priateľ.
Prečo sa vraciame do takých istých vzťahov?
V našom vzťahu zvyčajne znovu prežívame nevedomé, predtým potláčané emocionálne zranenia, s ktorými náš partner nemá veľa spoločného. Často mu však vyčítame svoje negatívne skúsenosti, premietame si doňho zážitky z detstva a emocionálne nedostatky. Nevedome ho tak ovplyvňujeme, pretože v dôsledku našich reakcií sa začne správať tak, ako sa vtedy správali naši rodičia, čo ešte viac zvyšuje náš temperament a úzkosť.
Kde sa ukrýva jadro problému?
Človek, ktorý neakceptuje svojich rodičov, nemôže byť spokojný ani so sebou, ani so svojím partnerom. Ak niekto odmieta svoju matku ako ženu, popiera vlastnú ženskosť, a tak zostáva malým dievčatkom. Ak muž odmietne svojho otca, zostáva chlapcom. A ak je to jeho matka, jeho vzťah so ženami bude problematický.
Ako dospelí už vieme rozpoznať, kedy sa v našom vzťahu dostávajú do popredia naše potlačené city z detstva, do hry vstupujú naše nevhodne zafixované reakcie. S rozvojom nášho sebapoznania môžeme tieto rané skúsenosti, emócie a boje v sebe prepísať. Z toho, že nám v tej či onej situácii cvakli predchádzajúce zranenia, si môžeme všimnúť, že v nás spúšťajú neúmerne intenzívne emócie (úzkosti). V takýchto prípadoch reagujeme nielen na danú situáciu, ale na všetky podobné situácie v našom živote.
Postúpime, ak namiesto kritizovania seba alebo partnera odpovieme na také dôležité otázky sebareflexie a sebauvedomenia:
- Čo ťa tak nahnevalo?
- Čo ťa trápilo?
- Čo ťa zranilo?
Pomocou rôznych otázok môžeme získať a spracovať hlbšie, často nevedomé detské obsahy.
Kedykoľvek sa môžeme vzdialiť od partnera, ale nikdy nie od seba, takže pri absencii zmeny môžeme do konca života opakovať naše zle zafixované vzorce a požadovať od partnera nemožné, aby sme vyplnili naše rané emocionálne medzery.
A ako dospelí chápeme mnohé prenosy od našich rodičov a niečo im vyčítať nie je cesta, pretože odovzdávali len to, čo sa naučili a dostali od predchádzajúcich generácií.
Autorka: Simona Gécziová
Použité zdroje
Harville, H. & LaKelly Hunt, H. (2019). Getting the Love you Want: A Guide for Couples. New York: Griffin.
Schewitz, S. (2016). How Childhood Affects Relationship As an Adult. CouplesLearn, 4.
