Photo by National Cancer Institute unsplash.com
V predchádzajúcom článku sme sa oboznámili s najdôležitejšími informáciami o onkopsychológii a jej využití. Upriamili sme našu pozornosť na diagnózu rakoviny a obavy, ktoré sú spojené s týmto ochorením. Vysvetlili sme dôležitosť psychosociálnej podpory detí a ich rodín, a napokon sme rozobrali akým spôsobom reagujú deti na rakovinu v určitých vývinových štádiách.
V tomto článku si objasníme liečbu a možné psychické prejavy, ktoré sa môžu vyskytnúť pri detských onkologických pacientoch.
Väčšina detských onkologických pacientov a ich rodiny sú odolní a nevykazujú psychické ťažkosti počas liečby ani po nej.
Niektorí pacienti však majú dostatočne závažné symptómy, funkčné poškodenie alebo psychiatrické poruchy, ktoré je potrebné rozpoznať a liečiť odborníkom na duševné zdravie (Stuber & Strom, 2012).
DEPRESIA
Mnohé psychiatrické symptómy a poruchy, ako je úzkosť a depresia, sú nedostatočne diagnostikované a nedostatočne liečené. Depresívni pacienti môžu mať problém vyrovnať sa so svojou chorobou a liečbou, čo potom môže viesť k zhoršeniu symptómov depresie a vytvoriť klesajúcu špirálu (Patenaude & Kupst, 2005).
Deti s mozgovými nádormi a ochorením CNS budú pravdepodobne pociťovať väčšie psychické utrpenie, o ktorom sa predpokladá, že je z veľkej časti dôsledkom neurokognitívnych účinkov ich ochorenia.
Deti, ktoré majú výrazné a závažné neskoré vedľajšie účinky, bývajú tiež viac depresívne a majú horšie sebavedomie (Hewitt et al., 2003).
Psychosociálna starostlivosť vrátane včasného kognitívneho a emocionálneho hodnotenia a pokračujúcej psychologickej starostlivosti súbežne s lekárskou liečbou, ktorá využíva rôzne terapeutické intervencie pre jednotlivé dieťa, ako aj pre rodinu ako celok, by sa mala začať v čase diagnózy a mala by sa poskytovať počas celého obdobia priebehu liečby.
Pediatrickí psychoonkológovia pomáhajú zabezpečiť, aby pacient a rodina pochopili medicínske informácie, pomáhajú posúdiť spôsob zvládania každého člena rodiny a pomáhajú rodine v takomto kritickom období.
Detský psychoonkológ má rôzne techniky, ktoré môžu byť použité na uľahčenie zvládania detí všetkých vekových skupín.
Rozprávanie, hranie hier môžu pomôcť dieťaťu v predškolskom veku spracovať, čo sa s ním deje, zatiaľ čo medicínska hra a behaviorálne zásahy môžu pomôcť dieťaťu v školskom veku primerane rozptýliť pozornosť počas procedúr a pomôcť mu nájsť slová primerané veku pre to, čo potrebujú. zažívajú.
Pozitívne posilnenie môže pomôcť deťom v predškolskom a školskom veku lepšie spolupracovať pri procedúrach a liečbe.
Povzbudzovanie dospievajúcich, aby sa podieľali na rozhodovaní v medicíne a práca s rodinou a onkologickým tímom, aby sa tak stalo, môže byť dôležitou prácou detského psychoonkológa (Wiener & Pao, 2012).
Rovnako ako u dospelých môže byť náročné určiť, či má dieťa s rakovinu depresiu, pretože zmeny koncentrácie, spánku, chuti do jedla a úrovne energie sa vyskytujú pri rakovine, ako aj pri depresii.
Depresia môže ovplyvniť kvalitu života a adherenciu k liečbe u pacientov s detskou rakovinou. Mnohí lekári sa domnievajú, že pocity depresie a úzkosti sú normálnymi reakciami počas liečby rakoviny, a preto môžu prehliadnuť signifikantné zhoršujúce symptómy (Kersun et al., 2009).
ÚZKOSŤ
Úzkosť je jedným z najčastejších symptómov pozorovaných v priebehu liečby rakoviny u detí, najmä anticipačná úzkosť.
Podobne ako pri klasickej kondícii, ktorú si vyvinú dospelí, deti a dospievajúci môžu vyvinúť podmienenú reakciu na bolestivý postup a potom sa rozvinie anticipačná úzkosť, nevoľnosť alebo bolesť v reakcii na vône, miestnosť alebo dokonca vedomie – chodenie do ambulancie.
Anticipačná úzkosť sa dá liečiť behaviorálnymi zásahmi, ako aj výchovou, pretože identifikácia príčiny úzkosti pomáha niektorým deťom a dospievajúcim pri jej zvládaní.
Úzkosť, ktorá zahŕňa fyzické symptómy, ako je nevoľnosť alebo vracanie, môže vyžadovať farmakologické zásahy.
V miernych prípadoch môžu pomôcť behaviorálne techniky, ako je relaxácia, hypnóza alebo rozptýlenie U detí predškolského a školského veku je separačná úzkosť veľmi častá, ale môže sa zhoršiť počas lekárskych vyšetrení, najmä u detí, ktoré nikdy neboli mimo domova. Začínajú mať strach z nových ľudí, majú odpor k odlúčeniu od svojich rodičov alebo sa u nich objavujú nočné mory. Prinesenie predmetov z domu, ako je paplón, vankúš a plyšové zvieratko, môže pomôcť pri úzkosti z odlúčenia.
Fotografie rodinných príslušníkov môžu byť tiež prospešné pre nervózne deti, ktoré často nevidia svojich rodičov alebo súrodencov. Občas sa u detí dokonca vyvinú rušivé myšlienky o tom, že rodič nejakým spôsobom sa zranil a začne sa báť o rodiča, to môže obmedziť buď kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) alebo terapia rozprávaním. Rozptýlenie na zmiernenie úzkosti je tiež užitočné a ľahko aplikovateľné v tejto vekovej skupine (Kurtz & Abrams, 2010).
POSTTRAUMATICKÁ STRESOVÁ PORUCHA
Posttraumatická stresová porucha (PTSD) ako odpoveď na detskú rakovinu je dôležitým zameraním výskumov. Mnoho detí, ktoré prežili rakovinu, a ich rodiny uvádzajú, že po chorobe, hospitalizáciách a bolestivých lekárskych zákrokoch pociťujú traumatický stres. Väčšina detí sa dobre vyrovná s dodatočnou podporou, ale nájdu sa deti/rodinný príslušníci, ktoré úplne spĺňajú kritéria DMS-IV pre PTSD. Traumatický stres môže zahŕňať symptómy vzrušenia, opätovného prežívania a vyhýbavého správania. PTSD môže ovplyvniť dodržiavanie lekárskej liečby, brániť zotaveniu a ovplyvniť každodenné fungovanie (Stuber et al., 2006).
Počiatočné rodinné stretnutie s psychosociálnym tímom by sa malo uskutočniť čo najskôr po stanovení diagnózy, aby sa nadviazal dôverný vzťah lekár – pacient – rodina. Bezprostredne po prijatí život ohrozujúcej a život meniacej diagnózy takmer všetci opatrovatelia hlásia úzkosť, pretože životy sú narušené, zodpovednosti a úlohy členov rodiny sa môžu zmeniť, aby rodina naďalej uspokojovala základné potreby všetkých členov a je potrebné chápať vysoko technické lekárske informácie.
Pediatrický psychoonkológ je vybavený, aby pomohol uľahčiť tieto úpravy v celej rodine a pre pacienta vývojovo primeraným spôsobom.
Dieťa s rakovinou sa môže stať centrom rodiny, čo môže byť neznáma rola. a môže dramaticky ovplyvniť ostatných členov rodiny.
Kompetentná psychosociálna starostlivosť podporuje rozvoj efektívnych stratégií zvládania, integráciu späť do školy tak rýchlo, ako je to možné, a poskytuje rodine podporu pre maximálne fungovanie všetkých členov a skupiny (Wiener & Pao, 2012).
RODIČIA A SÚRODENCI DETSKÝCH ONKOLOGICKÝCH PACIENTOV
Rodičia a súrodenci detských onkologických pacientov poskytujú ústrednú úlohu podpory počas a po období aktívnej liečby. Rodičovská psychická tieseň môže ovplyvniť blaho dieťaťa s rakovinou aj súrodencov. Rodičia musia byť svedkami utrpenia svojho dieťaťa, zápasiť s ohrozením svojho života a vyrovnať sa aj s výzvami každodenného života (Rosenberg et al., 2013).
Počas liečby dieťaťa s rakovinou je potrebné brať do úvahy súrodencov. Súrodenci majú často pocit, že ich potreby sú menej dôležité ako potreby ich chorého brata alebo sestry, ale v reakcii na diagnózu rakoviny prežívajú rovnaké emócie (šok, bezmocnosť, smútok) a navyše žiarlia, pretože nemajú všetko. lekárov a personálu, ktorí sa obávajú svojich potrieb (Robinson et al., 2007).
NÁVRAT DO ŠKOLY
Ukázalo sa, že skorý návrat do školy počas liečby a po ukončení liečby je pre deti ochranný. Deti a dospievajúci si uvedomujú svoje telesné zmeny a časté absencie v škole a obávajú sa zosmiešňovania svojich rovesníkov; vysvetľovanie ich choroby a liečby ich triede však bolo vo všeobecnosti dobre prijaté, vďaka čomu bol prechod späť do školy plynulejší. Otvorená komunikácia so školou a učiteľmi počas celého liečebného procesu uľahčuje reintegráciu po ukončení liečby. Návrat do školy tiež poskytuje deťom pocit „normálnosti“, čo im môže pomôcť prispôsobiť sa po ukončení liečby rakoviny (Rivero-Vergne et al., 2011).
Deti sú našimi bojovníkmi, buďme pri nich, spolu to zvládneme!
Autorka: Simona Gécziová
Zdroje
Abrams, A. & Rauch, P. (2008). Child psychiatry consultation. In M. Rutter & E. Taylor (Eds), Rutter’s Textbook of Child and Adolescent Psychiatry (5th ed., pp. 23(5) 1143–1155). Oxford: Blackwell.
Hewitt, M., Weiner, S.L. & Simone, J.V. for the National Cancer Policy Board. (2003). Childhood cancer survivorship: Improving care and quality of life. Washington, DC: National Academies Press.
Kersun, L.S., Rourke, M.T., Mickley, M. & Kazak, A.E. (2009). Screening for depression and anxiety in adolescent cancer patients. Journal of Pediatric Hematology Oncology, 31, 836–839.
Kurtz, B. & Abrams, A. (2010). Psychiatric aspects of pediatric cancer. Child and Adolescent Psychiatric Clinics of North America, 19(2), 401–421.
Rivero-Vergne, A., Berrios, R. & Romero, I. (2011). The return to the community after cancer treatment: From safety to reality check. Journal of Psychosocial Oncology, 29, 67–82.
Robinson, K.E., Gerhardt, C.A., Vannatta, K. & Noll, R.B. (2007). Parent and family factors associated with child adjustment to pediatric cancer. Journal of Pediatric Psychology, 32, 400–410.
Stuber, M. & Strom, E. (2012). Pediatric psycho-oncology. In L. Glassi & M. Riba (Eds), Clinical Psycho-Oncology: An Inter national Perspective (pp. 139–153). Oxford: Wiley Blackwell.
Stuber, M.L., Schneider, S., Kassam-Adams, N., Kazak, A.E. & Saxe, G. (2006). The medical traumatic stress toolkit. CNS Spectrums, 11, 137–142.
Patenaude, A. & Kupst, M.J. (2005). Psychosocial functioning in pediatric cancer. Journal of Pediatric Psychology, 30, 9–27.
Wiener, L. & Pao, M. (2012). Comprehensive and family centered psychosocial care in pediatric oncology: Integration of clinical practice and research. In S. Kreitler, M.W. Ben-Arush & A. Martin (Eds), Pediatric Psycho-Oncology Psychosocial Aspects and Clinical Interventions (pp. 7–16). Oxford: Wiley-Blackwell.
